Prečo sme okrádaní?

Prečo sme okrádaní? (Zoran44) – pokračujeme v téme

Zaujal ma skvelý článok ostrieľaného bloggera Zoran44 (Prečo sme na Slovensku poriadne okrádaní?) a niekoľko výborných príspevkov v debate. Sú to jednak veľmi aktuálne témy, ale predovšetkým sú to dlhodobo veľmi ťaživé traumy našej súčasnej situácie na Slovensku. Rád by som sa zapojil a trochu prispel do diskusie, možno aj navrhol nejaké ďalšie kroky, aktivity, ako prispieť k zlepšeniu.

V podstate ide o tieto dve otázky/oblasti:

1. Prečo dovolíme ľuďom pri moci vykrádať Slovensko?
2. Čo môžu slušní ľudia robiť proti tomu, aby sa na dôležité miesta dostávali gauneri?

K tomu prvému bodu odznelo viacero presných argumentov v spomínaných príspevkoch, skúsim zrekapitulovať a niečo doplniť.

• Nepokradneš – nie, lepšia zásada pre nich je „Pokradneš“ – píše Zoran – a my viacerí s ním súhlasíme. Tu by som rád upozornil, že sú to ľudia najnižšieho etického stupienka, na úrovni štandardných zlodejov, lúpežníkov a podvodníkov. My sa k nim nezaraďujeme, považujeme sa za slušných ľudí, akurát že sa nevieme dostatočne brániť. Už to, že sme slušní nás silne obmedzuje. Nie sme agresívni, neútočíme, dodržujeme pravidlá slušnosti, máme ohľady na iných, na iné hodnoty. K tejto téme sa určite dostaneme – nedostatok empatie a ohľaduplnosti – rád by som inokedy trochu rozviedol tzv. teóriu deprivantov. Termín deprivant zaviedol český lekár a sociológ František Koukolík.
• Takže tí naši vysoko postavení nadľudia kradnú, lebo ich nikto a nič nekontroluje a preto, že systém im to dovoľuje. Majú samozrejme ochrannú sieť pomocníkov a spolu-mafiánov. Ale kradnú rovnako, ako kradnú zlodeji pri lúpeži v banke. Veria, že ich nikto nechytí a keď chytí, neusvedčí a keď usvedčí, že ich z toho vytiahne nejaký spriaznený čestný právnik. Rovnako, ako keď ideme vylúpiť banku a veríme, viem, že nás nikto nechytí.
• Je to podobné, ako keď sa hneváme, že niekto zaparkuje svojim drahým a veľkým autom na zakázanom mieste, alebo keď vy stojíte v poctivom pomalom pruhu a on, nadčlovek, priletí z autobusového pruhu a votrie sa pred vás. Ste nahnevaní, komentujete to, ale nič s tým neviete urobiť. Teraz je to trochu o niečom inom – rozkrádajú štát, manipulujú s verejnou mienkou, podplácajú prokurátorov a sudcov, ovplyvňujú prijímanie zákonov. A my to rovnako len identifikujeme, komentujeme, sme oveľa viac nahnevaní a – rovnako s tým nevieme nič urobiť. Len diskutovať a oni sa smejú vo svojich vilách, jachtách, firmách. A – oni už aj vraždia.
• Takže začína to v maličkostiach, na úradoch, v nemocniciach, na verejných miestach – slušnosť, etika, ohľaduplnosť – to sa nenosí. Tak, ako v tej pesničke … a ja čakám na slobode, kedy bude slušnosť v móde …

A k druhej téme – ako je to možné, že títo ľudia sa dostali a ďalej dostávajú k tak významným pozíciám?

Želaným riešením je zabezpečiť taký systém, ktorý nedovolí dosadzovanie do týchto pozícií takých gaunerov.

• Začína to volebným systémom, vraj parlamentná demokracia. Zdeformovalo sa to na systém, podľa zlých skúseností … valec zo Zlatej Idky, Noc dlhých nožov … vyhraj voľby, môžeš všetko …
• Volíme ich my, ale sme krásne zmanipulovaní médiami a ešte krajšie rozhádaní. Len niekedy zvolíme tzv. menšie zlo.
• Podobne je to aj na lokálnych a nižších úrovniach – voľby zabezpečia starostom, poslancom takmer istú beztrestnosť.
• Tí zvolení dostanú právo dosadzovať do úradov, ministerstiev, štátnych firiem svojich ľudí, neexistuje systém reálneho konkurzu, neexistujú pravidlá podobné napr. v škandinávskych krajinách. Tam sú zavedené pravidlá, že politické nominácie končia niekde na úrovni štátnych tajomníkov a do pozícií generálnych riaditeľov na ministerstvách a šéfov veľkých úradov sú vyberaní špičkoví manažéri, profesionáli, ktorí sú dôsledne preverovaní. Nemajú a nesmú mať akýkoľvek vzťah s politickými stranami, musia mať vysoký morálny kredit, sú to ozajstní odborníci, štátni manažéri – to je jedno či na vnútre, školstve alebo v zdravotníctve. Dostávajú vysoké platy, majú definitívu, neberú úplatky. To je len sen, však?
• A ďalšia vec – kontrola. Tie zákony, vyhlášky, predpisy sú také vágne, že všade je výnimka, odchýlka, zdôvodnenie. Výberové konania, kontrola výsledkov projektov, konzekvencie a sankcie za zlé rozhodnutia, trestno-právna zodpovednosť za porušenie smerníc, zákonov. U nás sú najvyšším trestom odvolania z pozícií.
• V predchádzajúcich článkoch na túto tému sa spomínajú priame vľby policajného prezident, generálneho prokurátora, priama demokracia. Áno, poctivé výbery, rozhodovanie zdola – to je výborné. Ale musíme si byť istí, že vyberieme správne. Máme už na to systém pripravení, sme už natoľko vyspelí, že zvolíme četných, poctivých a schopných predstaviteľov? Nezmanipuluje nás nejaký mediálny mág, bohatý politický lobist, veľká firma, ktorá sleduje svoje ciele aj mimo Slovenska? Nepohádame sa na tom, kto je pravý Slovák, akú má národnosť, vyznanie a podobne?

Hľadáme riešenie

Samozrejme, že na to nemáme všeliek, ani žiadny čarovný prútik. Ani jediný a ten správny názor. Ale už vieme, že takýto systém je zlý, nespravodlivý a je proti tým slušným. Proti nám. Chceme s tým niečo robiť, hľadáme riešenia.

Naučíme sa to aspoň poriadne pomenovať, zistiť pravé príčiny a pomaly začneme prať to špinavé, čo sme objavili. Rozhodujúce spojiť sa, budeme hľadať odborníkov na oblasti, ktorým nerozumieme, pokúsime sa dohodnúť na pláne postupných krokov, rozdelíme si aj keď malé úlohy a skúsime s tým niečo robiť. Budeme sa sami kontrolovať, alebo zabezpečíme aj to najdôležitejšie – poctivú verejnú kontrolu. To je vážna vec, na ktorú ma pred cca 20. rokmi upozornili moji kolegovia a priatelia zo zahraničia. Skláňali nám poklony za nežnú revolúciu, kultúrne rozdelenie Československa, bez nepokojov, vzbúr a bez kvapky krvi. Ale upozorňovali, že nám chýba verejná kontrola a zodpovednosť voči verejnosti. Ako príklad často uvádzam, že keď na jednom kopci vo Švajčiarsku nasnežilo a mestské zastupiteľstvo nestihlo zabezpečiť odpratanie snehu, podnikatelia sa nedostali do svojich reštaurácií  turisti do a z hotelov. Ozvala sa kritika a starosta sám prijal zodpovednosť a odstúpil z volenej funkcie. Na také niečo si ešte počkáme.

Na záver by som rád upozornil, že po nejakej diskusii, debate a prípadne aj oprave rád skorigujem svoje nesprávne názory. Ale tiež sa budem snažiť identifikovať, čo sám/sami neviem /nevieme ani identifikovať a budeme musieť hľadať pomoc u odborníkov.

Mojim, našim cieľom by mala byť nejaká aktivita, akcia, plán – ako prispejeme k zlepšeniu. Preto hľadám ľudí, ktorí do toho chcú ísť spoločne. Mali by sme skončiť nejakými výraznými zverejneniami, prípadne petíciami alebo vystúpeniami na verejnosti. Neviem, poraďte.

Aspoň to skúsme. Nečinnosť im hrá do noty, pomáha chobotnici rásť.